Predvianočná úvaha o individualizme a individualite.

Slobodné a nezávislé jednanie, túžba mať svoj osud vo vlastných rukách. Asi každý prešiel obdobím, keď mu boli tieto slová, vyjadrujúce silnú ľudskú potrebu , dôverne známe, prípadne  vystihovali aj istú naliehavosť v nedočkavosti. Prvé predstavy, kedy k tomu dôjde sa možno u niekoho spájajú s dosiahnutím plnoletosti a oslobodením sa od tieňa rodičovskej autority, prípadne autorít vôbec. (Naivná predstava? Kto to však môže v istom veku dopredu vedieť?)

Je tu však aj iná, podobne naliehavá potreba. Cítiť blízkosť a súzvuk názorov, prežívania, pocitov, s ľuďmi, ktorých vnímame ako nám podobných, alebo chceme, aby takými boli. Túžba môcť v bezpečnom a prajnom prostredí rozvíjať svoje schopnosti (v rodine, škole, medzi priateľmi i v spoločnosti ako takej ). A zároveň  chceme byť rešpektovaní ako osobnosti, chceme mať možnosť riadiť sa svojimi princípmi, zásadami, predstavami. Neprajeme si byť zväzovaní šablónami, pravidlami, ktoré vnímame ako obmedzujúce.

Ako však nájsť rovnováhu medzi potrebami, v spolupráci pociťovať vzájomnosť a porozumenie a zároveň si zachovať odlišnosť, udržať istý odstup?  Občas to riešime, keď máme to šťastie, že máme okolo seba ľudí, s ktorými nám je väčšinou dobre.

Oveľa väčším problémom to však býva, keď nám chýba vzťahová skupina, ktorá by zodpovedala našim nárokom.

A tak sa môže stať, že  postrádanú potrebu porozumenia, uspokojivého partnerstva, človek vníma ako niečo, čo narušuje, dráždi jeho sebaistotu a je akoby nedôstojné jeho individuality. Narastajú v ňom pocity podráždenosti, ktoré sa odrážajú v jeho správaní, ktoré môže okolie vnímať  na škále od náladovosti , cez impulzívnosť,  namyslenosť až po neustálu pripravenosť reagovať negatívne až nepriateľsky na všetko, čo mu kto povie.

Alebo sa správa rezervovane až izolujúco. Stáva sa z neho pre okolie individualista, alebo v horšom prípade čudák.

Občas môže byť sklamanie  u každého človeka zakrývané ľahostajnosťou, alebo okázalým spoliehaním sa na seba. A vlastne  ide o boj s osamelosťou.

Toto všetko potláča našu  schopnosť otvoriť sa pred inými a tak sa v istom zmysle stať súčasťou ich sveta.

Niekedy môže ísť až nutkavý strach z akejsi blamáže.

Často pri rozhovoroch so študentmi vnímam ich individualitu aj pocity, že sú sami s istými názormi, presvedčeniami. Niekedy si predstavujem, aké by to bolo, premietnuť ako film rozhovory s ľuďmi, ktorí sa denne stretávajú po chodbách a tak málo o sebe vedia, buď  preto, lebo majú málo informácií, alebo podľahli prvým dojmom, predsudkom , alebo z rôznych iných dôvodov. A pritom majú k sebe oveľa bližšie ako by sa nazdali. Stačí tak málo, alebo tak veľa, aby sme sa vedeli na seba pozrieť inými očami, zaujímať sa o druhého, ale aj otvoriť seba samého?

PhDr. Anna Truksová