Čo o nás vie tréma.

Pocit prázdnoty a zvláštneho zahmlenie, keď sa človek bojí, že zabudne, čo má povedať a z neznámych dôvodov aj zabúda, čo má hovoriť.

Človek začína pochybovať sám o sebe, napríklad, či tomu venoval dosť času.

Inak mi reaguje telo a inak myseľ.

Mám trému, ktorú si sám vyvolám a druhú, ktorú mi vyvolá prostredie. Sám si vyvolám trému, keď sa prihlásim odpovedať, hoci viem, že budem mať tie pocity, ale potreba opraviť si známku je silnejšia.

(Z vyjadrení študentov o tom, ako vyzerá ich tréma).

Odborníci, ale nielen oni, trému najčastejšie spájajú  s pojmami ako úzkosť, stres, sociálna fóbia, nesmelosť, alebo hanblivosť, prípadne strach ä z vlastného zlyhania, alebo neschopnosti.

Často si to predstavujeme tak, že trémista sa snaží vyhnúť situáciám, v ktorých je vystavený pátravým pohľadom ostatných,  v škole je to ešte kombinované s úzkosťou z predikcie výsledného výkonu.

Tak sa môžu diať tie často popisované situácie, že ak študenti majú podať výkon, ktorý inde dobre zvládajú, začnú sa sústreďovať na to, čo všetko zlyhá a ako to pokazia.

Obavy z neúspechu a prípadnej blamáže celkom zaujmú trémistu a znemožnia mu sústrediť sa na výkon, ktorý sa potom, v dôsledku toho znižuje, čo ho len utvrdí v pocite vlastnej nedokonalosti, alebo predstave, že to nemôže ukontrolovať a opätovne sa mu to stane.

Keď som pred pár rokmi asi u päťdesiatich študentov, ktorí sa na mňa obrátili s problémom trémy , ktorá sa mi potvrdila aj testovo ( úzkosť, brzdiaca výkon ), sledovala niektoré spoločné osobnostné znaky, narazila som na úzkostlivosť, spojenú s pocitom vyčerpanosti, bezmocnosti, skľúčenosť, že sa nemôžu rozvíjať podľa vlastných predstáv, sebarealizovať, presadiť.

Objavovalo sa aj napätie, ako dôsledok potláčanej senzitivity, nepokoj z nenaplnených citových vzťahov, neefektívne presadzovanie vlastných potrieb, alebo strnulosť v trvaní na svojich požiadavkách. Taktiež podráždenosť a znížená koncentrácia pozornosti.

Odborníci sa zhodnú, že stav, ktorý vnímame ako trému sa vyznačuje príznakmi :

1. vegetatívnymi ( potenie, zrýchlené dýchanie, chvenie hlasu a pod.)
2. psychastenickými ( úzkosť, neistota, zvýšené duševné napätie, obavy a strach, vzrušenie, zhoršená koncentrácia pozornosti, zlyhanie regulácie myšlienok).

A tak sa terapie často zameriavajú na minimalizovanie úzkosti, naučenie spôsobov ako ju uvoľniť relaxáciou, využívaním vlastnej predstavivosti, ale aj na zmenu spôsobu hodnotenia situácie, ktorú  jedinec vnímal ako situáciu zlyhania.

Ľudia často spájajú trému aj so sebavedomím, respektíve jeho nedostatkom. Je to možno však skôr o spokojnosti.

Človek je väčšinou spokojný do takej miery, do akej je schopný uskutočniť svoje ciele  (slovne zadefinované). Na tom stavia aj terapeutická pomoc, tým, že terapeut pozorne počúva slovné vyjadrenia, ktoré podáva späť tak, aby pomohol v konverzácii definovať a nájsť spôsob presadenia toho, na čo (povedzme, že nesmelý) človek cíti, že má právo.

Je to vlastne hľadanie odpovede na otázky „ Kto som? O čom je môj život? Čo mi bráni spokojne ho prežívať? V čom sú moje zdroje sily? “

A tak nám naša tréma môže dať odpoveď aj na otázky:“ Čoho sa vlastne bojíme a prečo?“ „Akú máme predstavu o sebe, aké predsudky v nás fungujú?“ „Akými chceme byť a ako nám záleží na vlastnej predstave dokonalosti?“ „Čo sa stane , keď zistíme, že nemôžeme byť dokonalí?“ A mnohé iné, ktoré sme si takto nikdy nepoložili.